Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky Veľkou medailou sv. Gorazda ocenilo prácu učiteľky Margity Žagarovej

Rok 2020 sa v Slovenskom kultúrnom centre Našice niesol v znamení príjemných udalostí, dobrých skutkov a úspešných projektov. Jednou z takých udalostí, na ktorú si budeme pamätať nielen v Centre, ale aj v rodine Žagarovcov, a iste aj na Ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, je Deň učiteľov.

Keď sme dostali možnosť pripraviť nomináciu učiteľa na cenu sv. Gorazda, ktorú sa učiteľom slovenského jazyka v zahraničí rozhodlo udeliť príslušné ministerstvo pri príležitosti Dňa učiteľov, jednoznačne sme vedeli, ktorým smerom sa uberieme. Koncom januára sme na Veľkú medailu sv. Gorazda nominovali učiteľku na dôchodku Margitu Žagarovú, a to za jej celoživotný vklad do výchovy a vzdelávania v slovenskom jazyku, čo významne prispelo k rozvoju slovenskej vzdelanosti v Chorvátsku. Text nominácie bol dostatočne presvedčivý, aby milá Margita cenu dostala:

Margita Žagarová rod. Závadská, profesorka slovenského jazyka a hudby na dôchodku, rodáčka z Bánoviec nad Bebravou v Slovenskej republike, vydatá do Chorvátska, kde žije v meste Osijek, svojou odbornou a pedagogickou činnosťou a vedomosťami značne prispela k rozvoju výučby slovenského jazyka na základných a stredných školách v Chorvátsku.

Margita Žagarová pracovala ako učiteľka slovenského jazyka a hudobnej výchovy na základných školách v Jelisavci, Markovci a Našiciach a to v rokoch 1979 – 1993. Na obdobie 1993 – 1997 bola Ministerstvom školstva v Chorvátskej republike menovaná poradkyňou pre slovenský jazyk so sídlom v Osijeku. Zaslúžila sa aj o vyučovanie slovenského jazyka na vysokej škole, v rokoch 1998 – 2005 prednášala slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte J. J. Strossmayera v Osijeku študentom aprobácie chorvátsky jazyk s dejepisom a knihovníctvom. Bola iniciátorkou prehliadky detskej tvorby v slovenskom jazyku, ktorá sa prvýkrát uskutočnila v roku 1993, a ktorá sa pod názvom „Slovenčina moja“ doteraz každoročne realizuje, pričom v roku 2019 bol realizovaný už 26. ročník.
Napísala aj niekoľko prác na tému slovenského školstva v Chorvátsku, uverejňovala v mesačníku Slovákov v Chorvátsku „Prameň“, taktiež v odborných časopisoch a zúčastnila sa na medzinárodných konferenciách.

Margita je učiteľkou z povolania, ale aj svojím srdcom. Pedagogickú činnosť vykonávala aj mimo školy, v rámci voľnočasových aktivít. Počas pôsobenia na základnej škole v Markovci a Našicach viedla spevácky zbor, literárno-recitačnú skupinu a spolupracovala so Slovenským kultúrno-umeleckým spolkom „Fraňo Strapač“ z Markovca, kde nacvičovala ženskú spevácku skupinu. Aktívny slovenský duch Margita vždy povzbudzovala aj v rámci vlastnej rodiny. Jednému z jej piatich detí odovzdala učiteľskú taktovku, a všetci školopovinní zo sedem jej vnúčeniec sa učia slovenský jazyk v škole, okrem toho sú činní v Matici slovenskej Osijek a prispievajú k uchovaniu slovenskosti chorvátskych Slovákov.

Jazykové a pedagogické kompetencie preukázala aj v Rádiu Našice. Pani Žagarová sa zaslúžila aj o rozhlasové vysielanie v slovenskom jazyku v Chorvátsku. Zostane zapísaná ako prvá redaktorka a hlásateľka týždennej polhodinovej relácie v slovenskom jazyku v Našiciach a autorka prvej rozhlasovej relácie v slovenskom jazyku v Našiciach, ktorá bola odvysielaná 23. septembra 1979 a sama ju pripravila. Poslednú reláciu realizovala v roku 1996.

Značný prínos Margita dala aj v rámci spolkovo – osvetovej práce. Bola spoluzakladateľkou Zväzu Slovákov roku 1992 v Našiciach. Bola iniciátorkou založenia Matice slovenskej Miljevci. A do tretice, bola spoluzakladateľkou Matice slovenskej Osijek 1993 v Osijeku. V období 1998 – 2008 zastávala funkciu predsedníčky Matice slovenskej Osijek a vedúcej speváckeho zboru Matice slovenskej Osijek. Je jednou z autoriek knihy „10 rokov MS Osijek“, ktorú napísala so spoluautormi Michalom Strešniakom a Andrijom Kuricom, publikovanej v roku 2005.

Margita Žagarová aktívne pôsobila medzi Slovákmi v Chorvátsku celý svoj pracovný vek a pokračovala v dôchodku. Pôsobila ako poradkyňa pre slovenský jazyk, učiteľka, vedúca speváckych a hudobných folklórnych skupín a zborov, ako predsedníčka matice, moderátorka rozhlasového vysielania, dopisovateľka časopisu Prameň.

Týmto návrhom na udelenie Veľkej medaily sv. Gorazda chceme našej učiteľke Margite Žagarovej vyjadriť poďakovanie, úctu a uznanie za jej životný vklad do výchovy a vzdelávania v slovenskom jazyku, ale aj do verejného kultúrneho života Slovákov v Chorvátsku a zachovanie slovenského jazyka a slovenskej etnickej identity.

A tak koncom roka, ktorý však nedoprial oceneným prevzatie ceny v materskej krajine, na súkromnú adresu prišla pošta. Zásielka oceneným, ale aj všetkým dobroprajníkom na záver ťažkého a hlavne na spoločenské podujatia chudobného roka, priniesla radosť. Naša učiteľka Margita sa niekoľkými slovami o svoju radosť delí aj s Vami, milí čitatelia:

Touto cestou sa chcem poďakovať za Veľkú medailu sv. Gorazda, ktorú mi udelilo Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky.
Dovoľte, aby som vám napísala a vysvetlila, že ta moja cena patrí všetkým, ktorí sa podieľali v mojom živote na výchovno-vzdelávacom rozvoji, ale aj krásnym ľuďom v priebehu môjho života. Keď som sa rozhodla niečo napísať o tej cene, ktorá mi bola udelená, tak mi mysľou prebiehal môj vývin učenia a pôsobenia. Spomenula som si na začiatky mojich darov v živote. Najprv to bola moja rodina, kde som dostala prvé korenie hudobného vzdelania. Obyčajne v sobotu prichádzala moja stará mama z Trnavy do Galanty a to som už vedela, že bude domáci koncert. Ona vedela pekne hrať na klavíri, otecko tiež a mamička spievala krásny soprán. Tak som sa naučila mnoho ľudových slovenských pesničiek, ale aj maďarských, lebo starý otec bol Maďar. Ďalej v základnej škole vždy som mala strach zo slohovej práce čo a ako napísať. Ale keď prišla prax, nebol mi to problém, lebo som ja sama bola účastná v tých dejoch. Teda, predsa ma dobre naučili moji profesori.
Potom ďalej na vysokej škole dirigovanie. To boli zase strachy, aby ma profesor nevyvolal, lebo som si nevedela predstaviť, ako mám s tými rukami mávať hore-dole, vpravo-vľavo. A profesor ma našťastie ani raz nevyvolal. A potom, keď som v praxi mala dirigovať štvorhlasný spevokol učiteľov v Trnave, kde bolo moje prvé pôsobisko, zrazu to mávanie rukami mi išlo celkom dobre, až som sa sama sebe čudovala ako je to možné. No a potom neskôr v praxi mi to bolo samozrejme. Teda vďaka aj im.
Ešte musím spomenúť aj môjho manžela, ktorý bol rád, že som sa vôbec zamestnala, keď som prišla do tejto krásnej krajiny, do Chorvátska ( na krídlach lásky ), on ma vždy vypočul, ako to všetko bolo v práci a vedeli sme pri kávičke aj hodinu diskutovať. Tým, že som sa vydala do druhej krajiny, ale veľmi blízkej Slovákom, mala som možnosť dokonca vyučovať svoje predmety, ktoré som študovala v Bratislave. Učila som v dedinkách, ktoré boli väčšinou slovenské a slovenčina sa mohla vyučovať. Ešte by som chcela zdôrazniť, že príchodom do blízkej nám krajiny, bola som rada, že môžem oboznámiť s bohatou slovenskou kultúrou nielen Slovákov, ale aj chorvátskych študentov na fakulte v Osijeku, ktorí si vyvolili ako výberový predmet slovenčinu.
Nuž teda záverom takto. Títo všetci, ktorých som spomínala sú záslužní na mojej práci a táto cena a uznanie ide aj im. Oni všetci mi pomáhali, podnecovali a dali vôľu pre moju prácu. No, ale musím ešte spomenúť moje babičky z Markovca. Kolega mi povedal, že prídu v podvečer po vyučovaní mi niečo zaspievať, čo vedia. Prišli, zaspievali až sa trieda triasla, také hromové hlasy. No teda, to nemôžem nechať len tak, oni musia vystupovať, aby mali radosť aj ich vnukovia a vnučky. A boli sme s nimi až na Detve, kde spolu vystupovali s KUS-om „Fraňo Strapač“.
To teda bola moja práca, ale ja to nepovažujem za niečo mimoriadne. Preto ma prekvapilo, že ma moji bývali kolegovi/žiaci navrhli na takú prekrásnu cenu. Oni ju sledovali, ale boli aj účastní na nej, a dobre mi padlo, že to vedeli i oceniť. Ale ma veľmi prekvapilo, že to vedeli oceniť aj v mojej domovine na Slovensku. Keď som to poštou dostala čierne na bielom vo veľkej obálke aj s krásnou Medailou sv. Gorazda, až mi slzy potiekli.
Nuž, ale naozaj, celkom na koniec: Vďaka všetkým a vďaka aj môjmu Stvoriteľovi, že mi dal toľko krásnych darov, ktoré som mohla so svojimi žiakmi, študentmi a krásnymi ľuďmi priateľmi rozvíjať. Preto moja cena sv. Gorazda patrí nielen mne, ale aj všetkým mojim drahým.

Ďakujeme učiteľke Margite ešte raz za jej celoživotný vklad do výchovy a vzdelávania v slovenskom jazyku a do verejného kultúrneho života Slovákov v Chorvátsku a zachovanie slovenského jazyka a slovenskej etnickej identity. Zároveň ďakujeme Ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky za túto príležitosť – vzdať poklonu učiteľskému povolaniu a výnimočným jednotlivcom.