Molovanie – remeslo alebo umenie
V Slavónii bolo ozdobovanie stien interiéru, ale aj exteriéru rodinných domov valčekmi alebo používaním papierových predlôh v minulosti bežne prítomné. Toto remeslo prevalcovala hlavne v posledných troch desaťročiach doba a nové techniky. V súčasnosti sa tento druh úpravy stien zachoval už len v rurálnom prostredí. Etnologička Múzea Slavónie Tünde Šipošová Živićová v snahe zaznamenať hodnotu tohto druhu tradičného umeleckého prejavu pristúpila k terénnemu výskumu. Aby však zaznamenala tento jav aj medzi Slovákmi, ktorí dopĺňajú etnodemografický obraz Slavónie, oslovila Slovenské kultúrne centrum v Našiciach, a tak 22. 4. 2021 začala plodná terénna spolupráca.
Prieskum na zadanú tému, ktorý organizovalo Slovenské kultúrne centrum v Našiciach, je v tomto čase realizovaný v štyroch lokalitách. Prvého respondenta zamestnanci Slovenského kultúrneho centra v Našiciach a etnologička Múzea Slavónie privítali na svojom pracovisku, na adrese Braće Radića 68. Rozhovor s Jozefinou Hanižjarovu, informátorkou z Markovca Našického, viedla na základe vopred pripraveného dotazníka Tünde Šipošová Živićová. Všetky rozhovory boli nahrávané aj na kamerový záznam. Valčekovanie, ktoré informátorka ovláda, je technika ozdobovania stien používaním valčeka. Valček sa skladá z kovového tela, kde je okrem rúčky a úchytiek kovového a gumového valčeka aj nádoba, do ktorej sa vlieva farba, a tiež dva valčeky, kovový a gumový, na ktorom sú vyryté geometrické, vegetatívne alebo nezriedka aj zvieracie motívy. Vzor z gumového valčeka sa na stenu prenáša pritlačením gumového valčeka a ťahaním valčeka odspodu nahor alebo opačne. Keď sa valček opretý o stenu ťahá, na gumový valček, ktorý je hore, farbu z nádoby prenáša kovový valček, ktorý je umiestnený medzi nádobou s farbou a gumovým valčekom.
Fotografické záznamy materiálu, ktoré pani informátorka priniesla – valčeky, kefu, pravítko a fotografie z rodinného archívu, ale aj fotografie domov v súčasnosti vymaľovaných touto technikou, tvoria časť zozbieraného výskumného materiálu.
Výskumný tím následne vo svojom dome privítala Marija Marenjaková z Jelisavca a jej dcéra Katica Topolovecová. Baka Biela, ako pani Marenjakovú volajú dedinčania, ovládala tento kumšt ozdobovania domu už od mladosti. Do remesla zasvätila aj svoju dcéru, aby jej bola nápomocná, keď bol potrebný ďalší pár rúk. Baka Biela pracovala aj s valčekmi, ale radšej používala mustry alebo tzv. trámiky, ktoré si kopírovala od príbuzných a známych hlavne z Josipovca Punitovského, kam hodili na hody. Papierové mustry alebo tzv. trámiky – pásiky papiera s vyrezanými motívmi kvetov, zvierat, geometrických ornamentov, umožňujú viacfarebné ozdobovanie stien. Každý trámik obsahuje dve až šesť papierových predlôh, ktoré sa používanú určeným poradím. Každá z predlôh jednotlivého trámiku má vyrezané iné časti konkrétneho ornamentu, ktoré sa zafarbujú inou farbou. Vrstevným použitím jednotlivých predlôh, ktoré sa prikladajú na stenu, a vymaľovaním vyrezaných častí zakaždým inou farbou, umožňovala táto technika viacfarebné znázorňovanie rôznych motívov a vzorov a vyvolávala dojem tapety, ktoré sa používali až o niekoľko desaťročí neskôr.
V kultúrnom dome, sídle Matice slovenskej v Jurjevci pani Vera Majdišová pre túto príležitosť robila viaceré ukážky valčekovania stien a ťahania pásikov pod povalou. To, že použila vhodné farby, a valček na vopred pastelovou farbou vymaľovanú stenu, zručne ťahala valček rovno, aby nevznikli šmuhy, ale aj vyťahovala pásiky, ponad ktoré sa už nenanášajú vzory, len sa vybieli strop, môžeme nazvať skutočné umenie. Ukážky práce pani Very prezrádzajú, že ide o majsterku, preto nie je div, že aj dnes si ju volajú aj do okolitých obcí, kde krášli mnohé príbytky.
Zbierku viac ako stovky širokých valčekov, o niečo viac úzkych a niekoľko desiatok papierových predlôh, ktoré nezriedka dostala od rodiny z Austrálie, vlastní Katica Kuricová z Josipovca Punitovského, ktorej dom je živým múzeom ukážok rôznych techník, vzorov a farieb. V minulosti ozdobovanie stien valčekmi a papierovými predlohami predstavovalo pre Katicinu rodinu vedľajší zárobok. Potom sa jej remeslo stalo umením, keď už bola natoľko zručná v narábaní nielen s mustrami, ale aj kombinovaním farieb, a zo živobytia sa stala záľuba. Zanietene a s iskrou v očiach robila pre náš výskum ukážky práce, pričom obzvlášť dávala pozor na kombinovanie farieb – veď život má byť pestrý, ale všetko musí spolu aj ladiť. Aj z toho dôvodu pristupuje k výberu farieb veľmi zodpovedne. Jej obľúbenou farbou je škoricová.
Inšpirovaní spoluprácou s kolegyňou Šipošovu Živićovou a bohatstvom materiálu, ktorý sme v teréne objavili, rozhodli sme sa výskum rozšíriť, a o získané vedomosti a podklady sa v skorej budúcnosti s verejnosťou podeliť v podobe publikácie či výstavy.
