Jeho Exelencia pán veľvyslanec Peter Susko: Možno raz napíšem knižku zo Záhrebu
Pán veľvyslanec Susko, počas Vášho pôsobenia na poste veľvyslanca SR v Záhrebe svet zápasí s pandémiou koronavírusu a celá situácia je komplikovaná aj kvôli zemetraseniam v okolí alebo priamo v Záhrebe. Nemáte to u nás ľahké!
Čo ja, ale miestni obyvatelia! Keby bolo najhoršie, my sa zbalíme a odcestujeme domov, ale kam odídu chudáci z Petrinje, Sisaku či Záhrebu? Hovorím o zemetrasení, samozrejme. Pred epidémiou ťažko utečieš, a aj keby, iba nakrátko. Ale fakt je, že takto som si svoj mandát nepredstavoval: veď už takmer rok sa s kolegami-diplomatmi nevídam osobne, len cez monitor (mimochodom: neviem ako vy, ale ja nenávidím videokonferencie!), nestretávam sa s ľuďmi na káve či obede, aby sme si vymenili názory na prebiehajúce udalosti, keď komunikujem, tak len na diaľku… Je to iná kvalita života. Človeku sa odnechce aj cestovať po krajine, vnímať a dýchať atmosféru rôznych kútov Chorvátska – tak krásneho v jeho rozmanitosti – keď si dobre že nemusí so sebou z domu zobrať kus chleba s vyprážaným rezňom, lebo sa po ceste ani nemôžete najesť, ak nestretnete pekáreň. Ako vravím – predstavoval som si to inak, ale čo už. Nesťažujem sa, roboty mám stále dosť. Nedávno sme zorganizovali návštevu ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Ivana Korčoka v Záhrebe, sprostredkúvame ďalšie kontakty, aj na tých najvyšších úrovniach, popri bežných úlohách vymýšľame rôzne nové formy, ako predstaviť Slovensko aj v tejto ťažkej dobe – chystáme v Záhrebe veľkú prezentáciu vo forme citylightov -, zariadili a doručili sme zásielky humanitárnej pomoci do Petrinje, s pomocou nášho honorárneho konzula v Splite Gorana Morovića sme zrekonštruovali budovu veľvyslanectva poškodenú zemetrasením, atď. Nenudím sa. Len je ten život naozaj iný, než som čakal.
Ťažké časy ste už s nami ale prežívali, a to v roku 1991, vtedy však v inom postavení. Vyslali vás k nám ako vojnového reportéra.
Áno. Pred dvoma rokmi som tesne po mojom príchode do Záhrebu ako veľvyslanec prijal pozvanie zúčastniť sa na spomienkovom pochode na obete Vukovaru. Myslím, že ma pri pohľade na vukovarský vodojem mrazilo v chrbte azda ešte väčšmi ako ostatných kolegov-diplomatov. Zažil som vukovarské obliehanie v roku 1991 ako spravodajca, vtedy ešte Československého rozhlasu. Tie spomienky vo mne vyvolávajú zimomriavky. Spomínam si, ako sme s kolegami z Rádia 101 vyrazili spolu v aute zo Záhrebu smerom na vtedajšie srbské pozície. Bol som mladý, cítil som to ako novinársku výzvu. Neuvedomoval som si, čo sa môže stať, až do momentu, keď nám taký holobriadok, čo kontroloval naše doklady, nestrčil hlaveň samopalu cez okno do auta, lebo sa mu niečo nezdalo. Našťastie sme si to vydiskutovali, legitimovali sme sa novinárskymi preukazmi, a po krátkej diskusii nás nechal prejsť. Mnohí iní nemali to šťastie… V tých týždňoch mi strechu nad hlavou a stravu poskytli mamini príbuzní v Záhrebe, za čo im aj z tohto miesta veľmi ďakujem. Bez nich by som bol býval stratený.
Ako hodnotíte spoluprácu Chorvátska a Slovenska ako diplomat, ale aj ako žurnalista?
Ja už som to v ktoromsi rozhovore povedal, že Slovensko a Chorvátsko majú toho spoločné ďaleko viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Slováci zvyknú cestovať do Chorvátska najmä za morom a po príchode sa čudujú, ako máme k sebe blízko. Netušia, že korene našej súdržnosti siahajú ďaleko do stredoveku a najväčší rozmach vzájomné vzťahy zažili v 19. storočí, keď dochádzalo k politickému budovaniu oboch národov – slovenského aj chorvátskeho. Mnohí rodom aj duchom Slováci pomáhali brániť toto teritórium pred tureckými nájazdmi. Spoločné máme historické väzby z čias Rakúsko-Uhorskej monarchie; naše jazyky sa vyvinuli z rovnakého slovanského základu, naše kuchyne – pod vplyvom rakúskeho historického dedičstva – sú si v mnohom podobné. V súčasnosti spolupracujeme na pôde EÚ a NATO, na mnohé otázky hľadíme identicky alebo veľmi podobne, trápia nás rovnaké problémy. Samozrejme, spájajú nás aj mosty vytvárané slovenskou diaspórou v Chorvátsku a chorvátskou na Slovensku. Teší ma, že rodáci sú v Chorvátsku aktívni, že uchovávajú a rozvíjajú slovenské tradície, jazyk a obyčaje, a obohacujú nimi chorvátsku kultúru. Malé národy sú odsúdené na spoluprácu, nedá sa inak.
A z pohľadu novinára ma neprestáva fascinovať odhaľovanie odlišností v kultúre, zvykoch, sociologickom profile oproti tomu, na čo som zvyknutý doma. Dvojhodinové posedávanie v kaviarni pri jednej káve. Bezproblémové odstavenie auta na štyri smerovky uprostred najrušnejšej tepny hlavného mesta, lebo si vodič potrebuje nakúpiť v samoobsluhe. Nedodržiavanie žiadnych termínov, ani tých, na ktorých sa s firmami svätosvete dohodnete. Ale aj trpezlivé rešpektovanie nariadenia o rúškach v MHD či odstupoch v rade pred obchodom. Som presvedčený, že sa máme jeden od druhého ešte čo naučiť. Môj kolega, slovutný a dlhoročný diplomat Miroslav Mojžita, napísal zo svojich potuliek po Sarajeve knižku s názvom Čakanie na lastovičky. Možno raz, keď sa táto moja fascinácia odlišnosťami skončí, napíšem aj ja knižku zo Záhrebu. Môže sa napríklad volať Čakanie na opravárov. (Smiech).
Slovenská národnostná menšina v Chorvátsku má najsilnejšie rozvinutú činnosť najmä na poli kultúry. V akých oblastiach s krajanmi v Chorvátsku veľvyslanectvo spolupracuje?
V prvom rade chcem vysoko oceniť aktivity Zväzu Slovákov v Chorvátsku aj jednotlivých Matíc slovenských. Nehovorím to z povinnosti, ale preto, lebo to tak naozaj cítim. V časoch pred koronou hádam nebolo jedného týždňa, aby mi v pošte nepristála pozvánka na niektorú z akcií organizovaných Slovákmi v Chorvátsku. Teší ma, že je život slovenskej diaspóry taký bohatý a rozmanitý, a myslím, že hovorím rovnako za mojich predchodcov, ako sám za seba, keď poviem, že na slovenskom veľvyslanectve v Záhrebe mali, majú, a verím, že aj budú mať krajania vždy otvorené dvere. Za môjho dvojročného pôsobenia v tejto funkcii mi z veľkých podujatí, na ktorých sme spolupracovali, utkvel v pamäti farebný a mnohoraký Slovenský deň na Đakovských čipkách v lete 2019, rázovité interpretácie slovenských ľudových piesní na festivale Keď sa ruža rozvíjala, návšteva SKC v Našiciach, keď sme za účasti premiéra Andreja Plenkovića a ministerky kultúry Niny Obuljenovej Kořinekovej odovzdali kolekciu DVD so slovenskými filmami, ale aj príspevok krajanov na stoly slovenského stánku na Charitatívnom bazári IWC v Záhrebe. To len tak ilustratívne, tých akcií bolo samozrejme ďaleko viac, a verím, že som nikoho neurazil, ak som práve tú jeho akciu na tomto mieste nespomenul.
Slováci krásy Chorvátska dobre poznajú, patria do skupiny krajín, ktorých obyvatelia vo veľkom počte navštevujú chorvátske pobrežie. Žiaľ, nemožno tvrdiť, že to platí aj o návštevnosti Slovenska Chorvátmi. Poraďte našim čitateľom, čo navštíviť na Slovensku?
Tu naozaj vidím disproporciu: každoročne na Jadrane dovolenkuje okolo pol milióna Slovákov – v sezóne 2020 korona skresala tento údaj na polovicu, ale aj 220.000 turistov nie je zanedbateľné číslo, keď si uvedomíme, že Slovensko má 5,5 milióna obyvateľov –, kým chorvátskych turistov navštevujúcich Bratislavu, Tatry či Zemplín je rádovo menej. Je to škoda, lebo Slovensko má návštevníkom naozaj čo ponúknuť: Vysoké Tatry, ktoré sú rajom pre lyžiarov v zime a pre turistov v lete; viac ako 1 300 minerálnych prameňov s rôznymi liečivými účinkami na ľudský organizmus a 25 kúpeľov, kde si môžete vychutnať jednotlivé terapie; viac než 4 000 jaskýň, kde z nich len v Slovenskom krase dosiaľ speleológovia objavili 1 100 na území 440 km², čo je rekord v Strednej Európe. A tak by sa dalo pokračovať. Mnohé z týchto unikátnych atrakcií Slovenska predstavíme práve v pripravovanej výstave s názvom This Is Slovakia – Toto je Slovensko. Určite vám pošleme pozvánku na vernisáž, spoľahnite sa!
Srdečne ďakujem za rozhovor a na výstavu sa už teraz tešíme, tým viac, že už rok sme nemali možnosť odcestovať na Slovensko. (S. K. V.)
text: Sandra Kraljová Vukšićová, foto: Ivan Marić
