Práce deti z Chorvátska postupujúce do ďalšieho kola súťaže IV. ročníka medzinárodnej súťaže Slovenské rozprávky z celého sveta
Hranolky
Moje obľúbené jedlo je pizza s hranolkami. Viem, že to nie je zvyčajná kombinácia, aj učiteľka sa ma dvakrát spýtala či naozaj viem čo sú hranolky a či som si hranolky nepoplietla s párkami. Totiž, chorvátske slovo hrenovke, znamená párky a preto si Slováci v Chorvátsku často popletú hranolky s párkami aj keď sa vôbec nepodobajú, ani podľa výzoru, ani podľa chuti… Iba tie slová: hranolky – hrenovke, sa podobajú.
Hranolky tak ľúbim, že by som si ich mohla dať ku každému jedlu.
Kým toto píšem, som v škole, táto hodina je dnes už ôsma v poradí, mám riadny hlad a preto by ma najviac potešilo keby ma doma v kuchyni dočkala práve pizza s hranolkami. Dnes je štvrtok a naposledy som túto dobrotu jedla v sobotu u babičky. Je to podľa mňa veľmi dávno. Okrúhla dobrota nakrájaná na trojuholníky… mňam! Či môže byť niečo lepšie?
Mia Tribuljaková, 6.trieda, Josip Kozarac, Chorvátsko
Palacinky
Moje obľúbené jedlo sú palacinky. Milujem ich všetky: čokoládové, lekvárové, syrové a chutia mi aj palacinky plnené mäsom. Tie najchutnejšie pečie moja babka. Raz moja babička napiekla plný tanier palaciniek, pre celú rodinu. Bol som veľmi hladný a keď som zostal sám v kuchyni, raz-dva som zjedol všetky palacinky. Babka híkala od údivu keď sa vrátila a uzrela prázdny tanier. Povedala mi, že keď ich tak veľmi milujem, mal by som sa naučiť sám si ich napiecť. Poprosil som babku aby ma naučila a tak sa začala moja škola pečenia palaciniek. Teraz už spolu s babkou pekávame palacinky. Myslím si, že babka dostala takýto nápad, pretože nechcela, aby sa zopakovala tá situácia keď som zostal sám s palacinkami. Keď ich spolu vypekáme má situáciu pod kontrolou a nemôže sa stať, že ju znovu prekvapím vyprázdneným tanierom.
Odporúčam všetkým, aby sa naučili piecť palacinky, pretože je to veľmi užitočné vedieť.
Bistrik Vavra, 6. trieda, Josip Kozarac, Chorvátsko
Babičkin starodávny slovenský chlieb
Myslím si, že každý z nás má nejakú osobu vo svojom živote, ktorá je preňho výnimočná, ktorá sa na zvláštny spôsob do nášho života zapísala a tak nás trochu i poznačila…
Aj u mňa je to tak a preto vám chcem porozprávať o jednej babke. Hovorím, že jednej, pretože nejde o moju vlastnú babku, ale o jednu milú babku z dediny, ktorá už žiaľ, nie je medzi nami. Vo veku 83 rokov nás pred šiestimi mesiacmi opustila. Táto babka mi veľmi rada rozprávala o tom, aký bol jej život, keď bola v mojich rokoch. Rozprávala tak krásne, že keď som sa do jej rozprávania započúvala, v hlave sa mi začal premietať opravdivý film o živote Josipovčanov v minulosti, pretože práve o tom boli takmer všetky jej rozprávky. Často si s láskou zaspomínam aj na ňu, aj na jej rozprávky, ktoré neboli len pekné, ale aj poučné. Ani v jednom jej rozprávaní nevynechala spomenúť, že sa každý deň modlievala päťkrát denne a že jej to veľmi pomohlo v živote. Rozprávala, že vždy bola veľmi dobrým dieťaťom a preto ju rodičia za odmenu neposielali pracovať do poľa a záhrady, ale ju nechávali doma, aby varila. Bola dobrá kuchárka, pretože ju jej mamka naučila pripravovať starodávne slovenské jedlá. Babka aj mňa učila ako treba zamiesiť chlieb a upiecť rôzne koláče. Zo všetkých chutných jedál, ktoré pripravovala, najlepší bol – chlieb. Cesto na chlieb bolo vypracované z tých základných zložiek a podľa toho sa ničím nelíšil. A predsa, keď ho upiekla v chlebovej peci a vyniesla na stôl – bola to opravdivá hostina! Keby sa mňa pýtalo, nič iné na jedlo ani nemusela pripraviť. Práve babkin chlieb aj všetci ostatní v dedine považovali za najlepší. Dlho som rozmýšľala ako jej chlieb môže byť taký chutný, napriek tomu, že ho robí na taký istý spôsob ako aj ostatné ženy v dedine. Nedalo mi to pokoja. Často som pozorne sledovala ako miesi chlieb, striehla som a vypytovala sa ako nejaký detektív, ale nič som nevypátrala. Až nakoniec, keď som bola hádam veľmi naliehavá, odhalila mi svoje chlebové tajomstvo. Ale, pošepla mi, že ide o veľké tajomstvo a že ho preto povie len mne a aby som, vraj, ani ja nikomu to tajomstvo neprezradila. Okamžite som sľúbila a ona mi tajomstvo naozaj aj odhalila. Žiaľ, sľub je sľub, babku som mala veľmi rada a preto vám tajomstvo odhaliť nemôžem. Ale smiem povedať hádam len toľko, že do toho chleba pridávala nejaké zvláštne korenie (o ktorom viem, ale vám povedať nesmiem) a práve tá štipka zázraku dokázala obyčajný chlieb premeniť na kráľovskú pochúťku.
Keď umrela, bolo ťažké aj mne aj celej mojej rodine zvykať si na život bez babky. Často sme ju navštevovali a ona sa nám vždy veľmi tešila. Ani sme nevedeli akí sme boli bohatí kým sme mali babku a jej rozprávky. Ešte vždy nám je to ťažko, avšak mňa potešuje, že si babka zo všetkých v dedine zvolila práve mňa, aby mi odhalila tajomstvo chutného slovenského chleba. Práve takého, ako ho niekedy veľmi dávno pripravovali a piekli naše prababky v starej domovine, pod Tatrami.
Avanti Konjuhová, 8. trieda, Josip Kozarac, Chorvátsko
