Veľkonočné korbáče sváka Vilka
Ako sa v slovenských dedinách v minulosti blížila Veľká noc, znamenalo to, že treba pliesť korbáče na veľkonočnú šibačku. Obyčaj šibania už v súčasnosti takmer pominul, šibačov stretnete zriedka a šikovných tvorcov korbáčov je každý rok menej.
O jednom však vieme. Býva v Jelisavci a 8. marca sme sa vybrali za ním, aby nás poučil o tejto zručnosti. A bol to naozaj zážitok.
81-ročný sváko Vilko Kurtek má stále chlapčenskú dušu, vďaka ktorej zanecháva dojem vitálneho pána v zrelom veku. Týmto dojmom prekabátil nielen nás, čo sme prišli zaznamenať jeho zručnosti a vedomosti súvisiace s výrobou z prútia, ale dokonca aj svojho kardiológa. V lekárskej diagnóze má vraj uvedené, že pôsobí lepšie než je jeho zdravotný stav. Aj sám sa sváko priznáva k ubúdaniu síl v rukách, ktorá je potrebná na prácu s prútím, ale mentálne je na tom tak dobre, že svojim pozitívnym pôsobením vylieči nielen seba ale aj svoje okolie.
Najradšej sa sváko Vilko lieči pracovnou terapiou konkrétneho druhu – pletením košíkov, výrobou metiel, a dokonca aj pletením veľkonočných korbáčov. Počas života ju vždy vykonával len ako koníček, zriedkavejšie ako vedľajší zárobok, keďže bol zamestnaný ako vodič nákladného auta.
O tom, že sa na našu návštevu úprimne tešil, a že má pletenie prútia rád, jasne vypovedalo niekoľko desiatok korbáčov a štyri miniatúry košíkov, ktoré pre nás pripravil ako dar.
Pletenie jedného korbáča trvá svákovi Vilkovi asi pol hodinu, záleží na tom, aké dlhé prútie si pripraví. Pri pletení je potrebný aj druhý pár rúk, ktoré si sváko Vilko nahradil vlastným vynálezom zo špagátu, aby mohol pliesť kedykoľvek má náladu, nielen keď mu niekto má chuť pomáhať. Nepotrebuje veľa náradia, jedny nožnice na strihanie prútia a nôž na úpravu koncov. Niekedy plietol takmer stovku korbáčov, v súčasnosti len pre pravnúčence a príležitostne pre školákov. Niekoľko rokov chodil aj do školy na hodiny slovenského jazyka a učil žiakov, ako si upliesť pomôcku na šibačku. Veď aj sám sa to naučil už ako desaťročný chlapec od svojho otca. A odvtedy sa tomu venuje každý rok. Aby si zaobstaral surovinu, posadil si sváko Vilko vo vlastnej záhrade niekoľko stromov žltej vŕby, lebo tá je najlepšia, nepraská ako červená, a preto sa s ňou ľahšie narába. Každý korbáč sváka Vilka končí dvoma rožkami, ktoré sú symbolom diabla, lebo korbáčom bičevali Ježiša na kríži, a to iste bola diabolská robota.
Spomenul si, ako sa tešili darom, ktoré za šibanie dostali. Zvyčajne dostávali vajíčka, veď chudoba bola veľká a nebolo treba veľa, aby sa deti tešili. S dobovým pokrokom šibači dostávali sladkosti, a dokonca aj peniaze. Šibalo sa len tak jemne, aby to dievčatá nebolelo, ale v dedine sa našli aj fagani s ťažkou rukou – tých nemal rád. Podľa slov sváka Vilka to bol obyčaj, pri ktorom chlapci preukazovali svoju moc nad dievčatami.
Svoju trpezlivosť, potrebnú aj na tento druh ručnej práce, sváko Vilko preukázal nielen pri pletení, ale aj ako vedúci dielne, keď sme sa aj my odhodlali prakticky vyskúšať, čo sme sa teoreticky naučili.
Strávili sme príjemné poobede so zručným človekom, ktorý nás naučil pliesť korbáče na veľkonočnú šibačku, ale je tiež príjemným ľudovým rozprávačom. Podelil sa s nami o mnohé životné múdrosti získané bohatými skúsenosťami. Pri odchode nám poradil, nech od života berieme všetko, čo ponúka, lebo čas, bez ohľadu na to, čo robíme, neúprosne plynie.
Iste bude rád, ak aj Vy prijmete jeho radu. A obzvlášť ho poteší, ak aspoň niekoľkí z Vás vyhľadajú na našej webovej stránke video, podľa ktorého si môžete spolu so svákom Vilkom a jeho návodom upliesť korbáč. Potrebujete hodinu voľného času, deväť vŕbových prútov rovnakej dĺžky a hrúbky, k tomu vôľu, zručné ruky a vytrvalosť. Výsledok poteší Vás, ale aj najmladších členov rodiny, ktorí by sa už mali pripravovať na šibačku…
